cinkrlátka

            Bolo už pár minút po polnoci. Poslední hostia dopíjali kávy, dochrúmali soletky a popolníky boli už dávno ukryté pod barom. Čakala som už len na šéfa, ktorý chodí pravidelne prevetrať zadky neskorým zákazníkom, akých tam momentálne bolo asi šesť. Kurnik šopa, tí ľudia asi netušia, čo je to stáť na nohách šestnásť hodín. Lietať okolo nich, miliónkrát sa pristaviť pri rovnakom stole, keď potrebujú ešte slamku, lyžičku, cukor ... A či im nemôžem spraviť toto a hento ... Vraj oni vedia, že v nápojovom lístku to nie je, ale však jedna výnimka mi nič nespraví. Och, keby vedeli, koľko tých výnimiek počas dňa musím ospravedlniť a uspokojiť.

            Dnes to vyzeralo, že sa tak skoro do postele nehodím. Ale viem si predstaviť takú úžasnú šípku do peria. Ach jaj. Ale nieee, pánko sa rozhodol objednať si ešte bavorák a tamten degeš si pýta popolník. V duchu na neho vrieskam: „Nieeee, kdeže, už ideš domov. Pekne si odprac aj svojich chlipných kamošov, čo mi stále čumeli na zadok.“ V imaginárnom svete mu vylejem jeho ešte stále nedopitý krígeľ piva do rozkroku a potom ho ručne-stručne „vyprevadím“ k dverám. Ale toto je svet, kde je zákazník pánom, kde barmanka musí obslúžiť hosťa aj o tretej ráno, na ďalší deň sa opäť na deviatu doterigať do roboty a zase peniť litre mlieka na posraté latte. Takže sa rýchlo prenášam do baru v reálnom svete, nahodím chápavý úsmev a podávam popolník tomu slizounovi.

Ááááá, super, trojka sa už dvíha. Chlapec sa celý večer snažil nabaliť cicu-micu, ale ako vidím, zrejme sa nepoddala. Super kočka, len do nich. Nech sa cítia tak mizerne, ako sa my s nimi cítime každý deň. I keď tento kus zadného mäska mužského je celkom v pohode. Úúúú. Ale nie, nenechám sa zvábiť namyslenou tváričkou a vypúlenou riťkou. Cha, na mňa si len tak žiadny zadok púliť pologuľky nebude. Skvelé, už sú obaja fuč. Ktovie, či sa mladá nechá ešte po ceste zlomiť. Hmm ...

            Slizoun kričí na celý bar, že všetkých pozýva na pohárik. No aký si ty len hrdina! Aj ja by som pozývala, keďže tu sedia len traja ďalší ľudia, z toho dvaja sú jeho kamaráti. Oj, by som postrieľala týchto debilkov, čo si myslia, že sú pánmi ich maličkého sveta.

            Tibor, šéf, ešte stále nedorazil. No super a zajtra bude určite chcieť, aby som prišla skôr, lebo treba vyložiť tovar. Sa tu asi zbláznim. Svet vykorisťovaný mačoidnými chlapmi.

            Pri toaletách je jedno miesto pri stole stále obsadené. Ten sa asi nevie rozhodnúť, či mu prostata dovolí prežiť cestu domov, alebo len cestu na naše wecko. Idem ho trošku posunúť bližšie k rozhodnutiu. „Dáte si ešte niečo?!“ Chlapík na mňa zakalil pohľad, umelo sa usmial a zrazu sa mi zdal byť povedomý. Hm, ale nemyslím, žeby to bol nejaký „frekventant“ baru. Na tých máme zavedenú, teda len ja mám zavedený špeciálny zošit, kde evidujem každého nášho „frekventanta“ a pripisujem mu zakaždým jednu bodku, ak sa opätovne rozhodne zabiť čas pri káve alebo poháriku. U podaktorých si zaznamenávam aj zaujímavé výroky. Lenže tento chlapík, čo tu sedí, nepatril do mojej kategórie častých návštevníkov baru. No, ale aj tak sa mi javí, že je to známa tvár. Zrazu sa ku mne nakláňa, chce sa postaviť, ale neudržal rovnováhu a snaží sa zabrániť pádu tak, že schytí mňa. Asi si chudák myslel, že som zvyknutá na sebe vláčiť deväťdesiat kilové chlapské mátohy. Nuž „zlatko“, žiaľ nie! A padáme obaja. On oblápajúc môj zadok a ja v snahe nedovoliť, aby mi svojimi ručiskami stiahol krátku letnú sukienku. Aaaaaáááaaaa, moja skuňáááááá. A už bola holá pravda na svete. V tom sa z prednej časti baru ozvalo cvaknutie a záblesk foťáku. Slizoun držal v ruke aparát a v profesionálnom postoji zaznamenal túto katastrofu. „Čo to robíte?! Prestaňte!!! Ty úchylný buzerant!“ Rýchlo som si navliekla sukňu a bežala smerom k nemu. Tak ako sa nedokázal odpratať z baru celé tri hodiny, tak sa zrazu spakoval aj s kamošmi za päť sekúnd. Stihla som len vykríknuť od vchodových dverí: „Kok..!“

Vrátila som sa dovnútra a tam sa nemotorne snažil chlapík postaviť na zadné. Opierajúc sa o stôl, skoro zvalil aj lacnú dekoráciu, čo bola na stole. Bola som strašne vytočená. Už mi však neostala energia na rozčuľovanie sa a tobôž nie na to, aby som sa mu pokúsila pomôcť. Veď všetko zapríčinil on, fucking bastard. Sadla som si na najbližší stôl a upokojovala sa. Koniec koncov sa nič také strašné nestalo. Slizoun sa možno pochváli zaujímavou fotkou niekoľkým ďalším slizounom, ale to je tak všetko. Ešte žeby si moju riť vystavil na facebooku. Och, bože, toto sa môže stať len mne.

Takto som tam krochnila asi päť minút a potom prišiel Tibor. Spýtal sa, prečo tak bez duše. A ja ho zase v myšlienkach posielam do puše. „Čau Tibor, som len uťahaná. Už si tu mal byť predsa dávno. Potrebovala som, aby si sa postaral o takých debilkov, ktorí nevedeli od rozkoše čo so sebou. Ale je to už v pohode. Len tam vzadu je ešte stále jeden zotrvačník.“ Tibor nič nepovedal, len sa usmial. Bol zvyknutý na moje výlevy, ktoré sa pravidelne objavovali okolo jednej v noci a rovnako bol zvyknutý aj na nechcených hostí, ktorým musí zakaždým slušne-neslušne vysvetliť, ako sa situácia má.

S podivným pánkom si poradil v priebehu ôsmich minút a mňa poslal domov. „Choď spať. Vyzeráš hrozne.“ Vďaka ti Tibor za potešujúcu informáciu. Akoby som sama nevedela, že po piatich za sebou idúcich šestnástkach vyzerám ako chobotnica s tridsiatimi chápadlami a na každom sa stále potkýnam. Šefko ešte nezabudol dodať: „Zlatko, nezabudni prosím ťa, že zajtra preberáš tovar. Buď tu o ôsmej.“ Ďakujem ti Tiborko, potešil si ma.

Akosi som sa doplazila domov, dala studenú sprchu, lebo zase nešla teplá voda. Kurnik, to je deň. Ľahla som a spala.

„Hey, what did you hear me say. You know the difference it makes. What did you hear me say.“ Hey, hey, hej, už vstávam. Hrajú Cardigans z mobilu ako zvučka môjho budíka o sedem pätnásť.

Ani neviem ako, ale zvládla som sa dať do použiteľného stavu za dvadsať minút a o ôsmej som už otvárala dodávateľovi. Keď odišiel, zbehla som do stánku po noviny. Každé ráno kupujem do baru Nový čas a Sme-čko. Uvarím si jedno veľké presso a sadám k novinám. No som zvedavá, na koho dnes vytiahli špinu. Madonna, Dara Rolins, Rytmus. Aáa staré tváre. Z výtlačkov denníka by si normálne mohli vyskladať beletrizovaný životopis. Na štvrtej strane červený titulok: Bývalý poslanec si užíval v bare s prostitútkou. Podtitulok: Zábava sa mu vymkla z rúk. Keď som si pozrela „dokumentačný“ materiál, ktorý mal údajne potvrdzovať informácie obsiahnuté v článku, skoro som sa povracala z tých pár hltov kávy, čo som do seba naliala. Na fotke sa skvie môj zadok navlečený do tigrovaných tangáčov a na ňom dve „medvedie laby“ patriace včerajšiemu stroskotancovi, údajne poslancovi Národnej rady z čias Dzurindovej vlády. Jasné! Ešte si pamätám, ako môj prepolitizovaný otec nadával na tohto „darmožráča“. Aspoň tak ho vtedy pokrstil. A teraz sa jeho dcéra stala šľapkou, s ktorou sa ten chuj zabával. Bože môj, to je trapas. Katastrofa. Otec ma politicky, ekonomicky, rodinne a citovo vydedí. Bez ducha som hľadela na štvrtú stránku novín. Nezaujato mi padol pohľad na autora článku a zároveň fotografie. Takže Slizoun sa volá Marián Sepovický. Do hajzla s ním. Hotový Andersen – Ako sa z barmanky stala šľapka. Zložila som si hlavu na stôl a zrazu sa rozleteli dvere a nejaká pipina kričala: „Jedno latte a vineu. Ale rýchlo poprosím. Ďakujem.“

Che, ja ti dám latte ...