Vstala som a ako stroskotanec podišla k zrkadlu. Kruhy pod očami mapovali moju zronenú tvár. Vlasy ešte stále spali v polohe ležiacej. Jeden cez druhý pohodený. Akoby som v noci vymetala čarodejnícke orgie pod mesačným svitom a tie bosorky sa snažili vymlátiť z môjho tela všetko dobro. Ktovie či tam ešte niečo našli.
Bolo mi fajn. Akurát som bola vyčerpaná, ale nič viac ma netrápilo. Žiadne výčitky svedomia. Nijaká slza mi nestiekla po otlačenom líci. Jednoducho som sa cítila úplne normálne. Ako každé iné ráno.
Som zlá, keď ma netrápi to, čo som spravila? Je niečo vo mne, čo by tam b yť nemalo? Je povolené reagovať aj takýmto spôsobom? Myslela som na jediné – viem, že to zopakujem opäť. Či už s týmto alebo s druhým. V danom momente samozrejme túžim, aby to bol tento ... aktuálny. Ale neviem ručiť za svoje zverstvo ukryté v myšlienkach, v slovách a skutkoch. Áno, už teraz viem, že sa to satne opäť. Až kým nenájdem ... hmmm ... človeka, ktorého si budem môcť vážiť nielen na maminej starej váhe, bude nonšalantný, osudový a predsa drsne nebezpečný. Ale u mňa sa zmení na pekelného baránka.
Stalo sa to a stane sa to. Aj keď budem premýšľaťnad tým, že to nie správne ... stále viem, že sa to stane. Som nemorálna, nebezpečná, zákerná, necitlivá, náročná, nevyspytateľná a bláznivá. Robím len to, čo chcem a zvyčajne to, čo sa odo mňa vyžaduje v práci a škole. Ostatné záležitosti si nechávam na svojvôľu mojich pudov – živočíšnych.
Premýšľam a mrzím sa až keď je už neskoro. Veľmi neskoro. Obetujem sa, až keď mi svieti červená. Ak predsa len zasvieti zelené svetielko, všetko sa opakuje dookola.
Komentáre