„Môžeš tam byť už okolo ôsmej ráno?“, pýtal sa Karol, môj šéf, v neskorom nočnom telefonáte. Hlasom zachrípnutej vrany som rozospato vybľabotala: „Jasné, jasné, ale najskôr musím zaniesť Mišovi vyfotený film zo včerajššej akcie. Ten prípad s manželkou primára Roha by som chcela z mojej strany uzavrieť čo najskôr. Volali mi z Nového času. Chceli získať informácie z agentúry. Prirodzene za finančnú odmenu. Počuj, ten Roh kandiduje za HZDS a pre bulvár je to bomba. Ak sa dostane von akákoľvek informácia z našej agendy, sme nahratí. Roh si nenechá kydať na hlavu. Môže nás ohroziť.“
Známy bratislavský chirurg nemal záujem o zbytočnú publicitu. Predstava titulnej strany senzáciechtivých novín a na nej fotografia nejakého „úbožiaka“. Polovica Slovákov nechá ležať výtlačok vedľa svojich záchodových trónov minimálne ešte týždeň. Pozerať sa na tie kŕčovité tváre pri …. Fuj, fuj. Chápem ho. Novinári z rodu bulvárneho sú ako muchy, čo zacítia zdochlinu. Nezbavíte sa ich, kým nedostanú uspokojivú odpoveď alebo žalobu, za narušenie súkromia.
Nemala som ani chuť, ani čas nazvyš obzerať sa, či sa náhodou nejaký ten „kvietok“ na mňa nenalepil. Ešte aby som sa starala o svoj tieň …
Ja, endemit so zmyslom pre morálku, som vedela, že sa stretu s podobnými novinárskymi nezmarmi nevyhnem, pokým nedokončím svoju prácu a prípad predám do rúk niekomu inému … Mišovi, hlavnému technikovi v agentúre. Chcela som mu nasadiť nielen ďalšiu prácu na plecia, ale o dvadsaťtri dní aj obrúčku. Keďže sme sa doma i v práci stále len míňali, chcela som ho prekvapiť aspoň zajtra ráno v jeho kancli.
Primára Roha som sa zbavila, nakoľko mi šéfko kvitol ukončenie tejto veci, a super bolo i to, že mi pridelil hneď aj ďalší prípad. Našťastie! Tak som mala postarané o zaplatenie nájmu a naviac som sa jedným šmahom zbavila bzzzkajúcich novinárov.
Karol mi však oznámil, že Michal nebude ráno v tmavej komore. Vraj má doobeda nejakú „prácičku“. Navrhol mi zaniesť negatívy až po obedňajšej prestávke.
„Pokiaľ ide o teba a zajtrajšok ,poslal som ti mail. Tak, ako mi prišiel od zákazníka. Teraz už utekám domov. Chcem, aby mi Žanet ešte dnes podpísala rozvodové papiere. Drž mi palce a ty sa zajtra tiež drž. Dávaj si pozor!“
Zapriala som veľa zdaru a prešla po vŕzgajúcich parketách k počítaču. Blikajúca ikona sa mi úplne núkala prečítať. Kliknutím na obálku som správu otvorila. Prebehla som očami, akú úlohu mi agentúra, teda klient zadáva.
Obsah mailu bol stručný, ako všetký ostatné doposiaľ. Štandardne som si vytlačila adresu a popis klienta, no hlavne jeho partnera. Ďalšie údaje boli vďaka zabehnutej rutine ľahko zapamätateľné.
1
Keď som v agentúre začínala, bol pre mňa nový prípad príčinou bezsennej noci. Žalúdočná nervozita ma našťastie prešla. No dodnes neustupujú obavy, že jedného dňa sa niekto zo známych
stane objektom mojich fotografií a potom sa budem musieť prizerať z blízka na rozvracajúci sa vzťah. Teraz som však túto paranoju potlačila v mozgu úplne dozadu a ani neviem, ako som zaspala.
CŔŔŔŔN!!! Jedno oko je už otvorené. Druhé váha. Ústa zívnu ako levica pri párení, to je Mišove prirovnanie. Nohy stále rezignujú, no prehovorila som ich na spoluprácu prisľúbiac im návšetvu masážneho salónu.
O desať minút neskôr som sa už trmácala na bicykli po zvažujúcej sa ceste, ktorá ma zavedie na určené miesto. Auto som si nemohla dovoliť. Veď ako by som zaplatila nájomné a mame kurz, ktorý keď som zbadala na internete, nemohla som odolať jej ho zaplatiť. Už len ten názov – Päťdesiatnik v 21.storočí – ako prežiť a nezblázniť sa. A teraz mám o jednu finančnú pohľadávku naviac. Síce sa s peniazmi za byt delím s Mišom, ale aj tak mi každý mesiac miznú rýchlosťou svetla. Ako umelecká fotografka sa nedokážem uživiť. A na Slovensku už vôbec nie. Umelec s anomáliami ako vek 25, ženské pohlavie, bez konexií nemá šancu využiť svoje schopnosti podľa svojich predstáv. Samozrejme, že by som sa venovala radšej estetickej fotografii, ale o hlade, smäde a bez strechy nad hlavou by to nemalo ani za mak väčší zmysel.
Dumala a dumala som počas jazdy do Rovinky. Ani neviem, ako dlho šľapanie na bicykli trvalo. Dorazila som však bezpečne na adresu, ktorú som mala vytlačenú na papieri.
Domček s veselou broskyňovou omietkou na konci ulice, takmer aj na konci Rovinky. Takže tu strávim dnešné ráno. Nech ma Boh opatruje. Vypadá to tu pekne snobsky.
Obzrela som si okolie domu. Odkiaľ by mal asi objektív najlepší výhľad do interiéru? Po množstve skúseností som už vedela posúdiť vhodnosť miesta. Spočiatku som sa nechala viesť radami z malej brožúrky o paparazzi-fotografiách, ale teraz mi to ide akosi samo.
O dve minútky som už vyťahovala jednotlivé časti prístroja, ktorý muselo prekliať desiatky manželov, manželiek, snúbencov a snúbeniek. Pre mňa to bol však najdrahší kúsok v byte, teda okrem Miša, no aj toho by som bola schopna neraz predať a celkom lacno.
„Hotovo!“ Zavesila som si foťák v ochrannom puzdre na krk a išla som preskúmať, čo sa skrýva za oknami v dome. Našťastie tie boli dosť nízko. Aspoň som sa nemusela naťahovať na špičkách ako baletka. Vnútro bolo ešte pohltené do tmy. Asi sa tu ešte snívali posledné minúty pred odzvonením budíka. Okuliare do diaľky som si zložila. Chcela som nastaviť parametre na
fotoaparáte a dioptrie mínus jeden a pol mi pri tom neboli práve na osoh.
2
Pretrela som unavené viečka. Hm, aj ja by som chcela ešte spať, ako každý normálny človek v sobotu ráno. To by som musela zmeniť zamestnanie a jemu podriadený životný štýl. „Prestaň sa už ľutovať, veď si si to sama vybrala!“, odpovedá druhé – kritické - „ja“.
Odvrátila som pohľad od okna a zviezla sa na chrbte po stene na zem. Zbadala som krásne zore, do ktorého vpúšťalo svoj štetec ranné slnko. Obyvatelia tejto ulice majú fakt krásny výhľad – veľká zelená lúka, na nej množstvo poľných kvetov. Onedlho ich možno pošliapu kolesá bágrov, ak sa bude pridávať ďalšia domová zástavba. Ale teraz si ešte môžem vychutnať pocit, ktorý mesto svojim obyvateľom odopiera. Slnko pár metrov nad horizontom rozkladá svoje lúče cez kvapky rosy a ony sa v tom momente menia na dúhové sklenené guľôčky.
Tomu sa hovorí profesionálna deformácia – vidieť celky ako detaily a v takej podobe, akú by im dokázal dať fotoaparát a niekoľkominútový „ozdravovací pobyt“ vo photoshope.
„Tak odtiaľto by boli zábery!“ Naplnila som pľúca plnými dúškami O2 ochutenými rôznymi prímesami, ktoré namiešali výfuky aút a továrenské komíny. Okysličený mozog popustil uzdu fantázii a trošku som sa zasnívala. Predstavila som si, ako sa moje fotografie ocitnú náhodou v rukách známeho fotografa, napríklad i Kállaya, a on by ma prizval na spoluprácu alebo niečo podobné. Zviditeľnila by som sa. Nasledovala by výstava za výstavou. Cestovanie. Nové krajiny. Nové fotografie. Nadštandardný život.…..... Ale nie, ja musím sliediť a zvečňovať intímne chvíle ľudí, ktorí klamú a podvádzajú svojich partnerov. Paroháči si zaplatia služby agentúry a potom rozvod či vydieranie prebieha bez komplikácií, hladko. Každý si predsa rozmyslí, či zaplatí astronomickú sumu advokátovi alebo sa rozhodne pre mimosúdne vyrovnanie. Fotografie sú najúčinnejším zaklínadlom na podvodníkov lásky.
Zrazu som zbadala, že niekto vošiel do miestnosti, pod ktorou som sedela učupená. Zažatá žiarovka totiž vrhla jemný svetelný obrys okna na zem predo mnou. Pomaly som rozhýbala stuhnuté svaly, vstala, pritisla sa čo najnenápadnejšie k oknu a snažila sa zavŕšiť hodinové čakanie cvaknutím niekoľkých zdiskreditujúcich momentov. Ešteže moja práca na prípade začína až vo chvíli, keď má agentúra zozbierané všetky potrebné informácie a mne zostáva získať rukolapné dôkazy.
„Hmmmm, celkom dobrý výhľad do kuchyne.“ Milenecký pár, čo sa práve prebudil, chce naštartovať deň pár gramami kofeínu. Netuší, že toto ráno je kľúčové pre budúcnosť ich vzťahu.
Vydýchla som si, keď som nespoznala ani v jednom z nich žiadneho príbuzného či priateľa. No môže to byť aj okuliarmi ukyrtými vo vrecku bundy. Možno to tlemené svetlo mi nedovoľuje odhaliť ich tváre. Ale o kvalitu fotografií sa nemusím strachovať, veď môj foťák je majstrom svojho remesla. Ostatné mi môže byť ukradnuté. Nech len môžem čo najskôr vypadnúť.
3
Začala som naplno „zneužívať“ tlmenú spúšť. Fotografovala som s rôznym rozlíšením, z niekoľkých pozícií. Zopár detailov a najmä polodetaily intímnych objatí, tie musia byť perfektné.
Vtom muž obrátil svoju pozornosť smerom von z kuchyne. Žena pohyb zopakovala. Pokúšala som sa im nazrieť do tvárí, ale vo vnútri bolo príliš šero. Dioptrické sklo pritlačené na aparát mi niekoľkokrát spravilo modrinu pod okom, a tak som okuliare často pri práci skladala. Navyše to, čo bolo potrebné vidieť, videl objektív.
Žena vyšla z miestnosti rýchlym krokom, domnievala som sa, že smerom k hlavnému vchodu. Niekto asi teda zvoní pri dverách. Nechcela som opustiť bezpečie stanovišťa a zbytočne tak možno upozorniť na svoju zatajenú prítomnosť.
Žena sa vrátila do kuchyne a histericky rozhadzovala rukami. Chytala si hlavu, nemotorne sa súkala do župana.
Predsa som sa len osmelila a šla zistiť, kto znervóznil domácu pani až do takej miery.
Nevítaný hosť nebol hosťom. Podľa toho, čo bolo v maile, som v ňom spoznala klienta. Opis teda fakt sedel, dosť dobre sa vystihol tento chlapík. Bola som si istá, že je to manžel. No nevedela som, že mieni prísť. Žeby chcel fotografie kompletného manželského trojuholníka?
Čakal, kým mu ženuška odomkne dvere. Ruky mal plné nákupných tašiek. „Aha, už viem, čo tým chcel docieliť.“ Zábery manžela, ktorý sa stará o svoju rodinu a chodí ovešaní ako vianoční stromček, kým sa jeho polovička venuje radovánkam. „Hm, šikovný...“
Vrátila som sa na pôvodné miesto pod oknom. Zmena! V kuchyni som nenašla jedinú známku prítomnosti druhého človeka. Tam , kde boli dve šálky pariacej sa kávy, je už len jedna. Rýchle čistky, musím uznať.
Neverná manželka už mlela z posledných síl. Pri dverách manžel, v kuchyni milenec. Situáciu in flagranti riešila pudovo a tak naivným spôsobom... Doposiaľ som si myslela, že zatvoriť milenca do skrine je možné len vo filme. Mýlila som sa. Táto dáma totiž tlačila chudáka do kuchynskej skrinky, z ktorej najskôr vypratala dezinfekčné prostriedky a ine chemické čističe. Možno ho nimi aj poleje, aby zmizol ako baktéria v reklame.
Zistila som, že v ženskej logike som sa mýlila. No nielen pre jej počínanie. O chvíľu som bola totiž svedkom divadielka, ktorého dôležitou súčasťou som sa stala i ja. Keď muž liezol do skrýše, dopadlo mu priamo na tvár svetlo z malej kuchynskej lampy.
„MICHAL?!?!“
4
Komentáre