cinkrlátka

            Nikdy by som sa neuchýlila k niečomu podobnému. Vážne, nie je to môj štýl. Kedysi som sa z takýchto ľudí smiala a vravela som, akí zúfalí musia byť, keď im ostala len táto šanca. Posledná nádej. Hej... práve že to – posledné riešenie situácie, ktorá vám natoľko strpčuje život, že musíte siahnuť aj po žolíkoch. V tomto prípade by som hovorila skôr o sedmách. Ako keď nadvážny človek už po tisíci krát skúsi nejakú ultra super diétu a po mesiaci urputného boja s chladničkou zistí, že pribral tri kilá. Ale hneď ako natrafí na ďalšiu zoštíhľovaciu kúru, skúsi ju aj pod možnou hrozbou pribudnutých paličiek na váhe. Kolotoč -  človek ho nedokáže zastaviť, pretože pocit poslednej nádeje, ktorý mu dáva, je jednoducho stráviteľnejší ako výčitky svedomia.

            Preto som sa aj ja dala nahovoriť kamoškou...., ale nie na diétu. Zdenka mi poradila, ako vyriešiť moje hodiny. Samozrejme, že nie náramkové ani digitálne, ani vyučovacie či hodiny tanca. Ja myslím biologické hodiny. Viete si len predstaviť, aké to je?! Neustále počuť v ušných bubienkoch otravný zvuk tikania?! Tik – tak! Tik – tak! Tik – tak! A to dookola. Už ani nepočujem, keď mi niekto zvoní pri dverách. Alebo rachot električky pod oknom alebo nadávanie šéfa. Dobre tie posledné dve beriem späť – nie je to až taká nevýhoda. Ale veď viete, čo tým chcem povedať. Ako bzučanie komára a vy nemáte ani mucholapku, ani okno, cez ktoré by ste tú otravu vyhnali.

            Dobre, ale vráťme sa ku Zdeninej rade. „Skús to cez net, keď inak nevieš zohnať chlapa. Nemôžeš nič stratiť. Stretneš tam exempláre skoro každého druhu. Viem, niekedy je to na psychiatra, ale ak nevyriešiš svoj  tikot, možno ho o chvíľu budeš potrebovať sama.“ Keď som ani po ďalších dvoch týždňoch nestretla nikoho, kto by stál za to – v práci, na diske, na svadbe a dokonca som hľadala aj medzi bývalými spolužiakmi – tak som sa teda rozhodla, že skúsim kamoškinu radu.

            Začala som len tak, zvoľna. Nezáväzným nadväzovaním budúcich možno záväzných vzťahov. Ešteže ma nik nevidel, ako sa červenám. Spočiatku mi to fakt nebolo po srsti. Najmä keď ma niekoľko obstarožných úchylov žiadalo o websex. Predstavila som si mastných, spotených slobodných štyridsiatnikov s nadržaným pohľadom a musela som na pár dní z chatu fuč. Naviac ma prepadli paranoidné predstavy o tom, že zrejme mojich tridsaťštyri rokov je už asi na každého chlapa príliš, a preto lovia v rybníku so žubrienkami.

Zdenka ma vyhrabala z vlády bažiny starých ropúch a opäť som sa pustila do zoznamovania. Bolo to už o niečo lepšie. Necítila som už také poníženie. Dokonca ma to začalo baviť. Z práce som sa vždy ponáhľala, aby som stihla hlavnú „premávku“ medzi šiestou a ôsmou. Natrafila som na pár vhodných typov, ale pri navrhnutom stretnutí sa mi na druhý deň už nepodarilo nájsť ich nick. Pochopila som. Ale zázrakom – nerobila som z toho drámu. Veď v jazere pláva ešte minimálne tisícka adeptov. . . 

             A bolo to tu. Prvé stretnutie. Volal sa Igor. Predstavovala som si plavovlasého, vychudnutého muža so športovým duchom. Hmmm, moja chyba. Keby som hneď na začiatku podľa názvu „chat miestnosti“ vydedukovala, akí ľudkovia v nej zrejme sídlia, vyhla by som sa tej príšernej situácii. Pochopila by som, že v miestnosti s názvom Chlapci chlapcom nenájdem otca svojho dieťaťa. A tak som s jedným takýmto „chlapcom“ sedela v kaviarni na Dunajskej. Zdôveril sa mi, že hľadá cez web kamošku, s ktorou by mohol chodiť štýlovo nakupovať štýlové handry, poplakať si do kina alebo užiť deň v  kozmetickom salóne. Bál sa, že ak vybalí svoj úmysel hneď, v tej chvíli stratí šancu na úspech. Musím povedať, že mal pravdu, ale z toho vyplývalo, že tridsať dní som míňala čas dopisovaním si  gay-om. Keby som však na Igora navrieskala a nadala mu do buzikov, veľmi by som svoju situáciu nezľahčila. A tak som s ním skutočne začala chodiť do naj-nóbl butikov, na kozmetiku a na tie najbláznivejšie predstavenia. Bolo to vážne senzačné. Nikdy by som nepovedala, že homosexuáli sú takými skvelými poradcami v oblasti ... v oblasti všetkého. Igor bol mojím druhým ja. Zo všetkých chlapov vedel asi on najviac pochopiť, čo som prežívala každý mesiac pri návšteve pani v červenom rúchu. Spolu sme riešili dve kilá, ktoré mi na digitálnej váhe naskočili v priebehu týždňa. Dokonca, keď som sa stretávala s ďalšími chat-man-mi, poradil mi nejaké finty, ako čo najrýchlejšie odhaliť ich názor na rodinu, deti a iné mužské strašiaky.

            Igor sa snažil, ale tí chlapíci nie. Jeden mi do hlavy hustil, ako úžasnú má matku, iný vášnivo opisoval svoju zbierku podpivníkov a ďalší si desať minút nevedel spomenúť, koľkokrát vlastne bol na festivale vo Východnej. Bola som fakt zúfalá.

Pre povzbudenie sme si s Igorom spravili jeden alkoholický večer. Promile snáď nachvíľu pomôže zúfalej duši. Tá noc bola ako najbúrlivejšia izbovica na výške. Prebúdzali sa vo mne rokmi potláčané chúťky. Chudák Igor, musel sa ma aj báť, že naňho skočím ako SARS na Japonca. Keď som sa mu zahľadela vášnivo do očí, začal sa rehotať. Ako nejaký bujak. Veď sa mu ponúkala krásna laň ... s trochu neistým krokom, ale predsa kus bieleho mäska. Ten smiech odzbrojil všetku moju zmyselnosť a sama som sa začala tiež pučiť. Nasledujúcu hodinu sme neprestali. Ten piatok fakt stál za to.

Ránu by som až tak veľa superlatívov nenašla. Horko-ťažko som vstala a na podlahe vedľa postele bola „opica“ a v kuchyni na stole som našla spať Igora. O chvíľu sme obaja chlípali instantnú slepačiu polievku a liečili si prechlastané dušu jej horúcou parou. Nastala Igorova filozofická chvíľka. Ale pozor! Tá polemika smerovala ku mne. „Myslíš si, že toto tvoje, ako vravíš,  hľadanie otca dieťaťa má význam?! Pozri sa – všetko k čomu si sa dopracovala po trištvrte roku je jeden polo opitý gay v kuchyni a možno štartujúca cirhóza pečene. Nemyslím si, že si až taká príšerná, aby si si nenašla chlapa aj iným, prirodzenejším spôsobom. Ja mám napríklad teraz dvoch típkov. Jedného v Banskej a druhý odtiaľto. A to nie som žiaden krásavec...“

Obarila som si pery na horúcej polievke a zvyšky hrdosti počúvaním jeho slov. Najradšej by som mu hodila ten hrnček do hlavy – veď on je môj kamarát. Na moralizovanie sú vždy po ruke rodičia. Ale vedela som, že Igor má pravdu. Keď sa uchýlil mi to chrstnúť do očí po tak náročnej noci, asi sa už nemohol na mňa viac pozerať...

Bolo to také zvláštne. Celé ráno. Byt bol plný myšlienok a cigaretového dymu. Môj „osvietiteľ“ odišiel hneď, ako sa v telke skončili Priatelia. Smutná časť – Ross opustil Rachel... Keď sa Igor v predsieni obúval, poďakovala som mu. Nevedela som síce za čo konkrétne, ale myslím, že ma predsa len donútil popremýšľať.

            V pondelok v práci som bola ako obarená. Keď som prišla večer domov, nemala som ani najmenšiu chuť sadnúť k počítaču. Pozrela som si radšej na videokazete Priateľov – tú časť, kde sa dali Ross a Rachel dokopy. Uvedomila som si, ako krásne je, keď to všetko pred rodinou a deťmi má nejakú romantickú predohru. Pocit neistoty a motýlikov v bruchu. Hádky a udobrovačky. Hmm, fakt to stojí za tú námahu a aj za to hrozné „tikanie hodín“. Povedala som si, že radšej zomriem sama ako slepá od monitoru počítača.

            Prešlo pár mesiacov. Igor má už asi v každom meste nejakú „základňu“. A ja? Pred časom prišla do práce nová posila – našťastie v nohaviciach. Volá sa Rišo. Po týždni sme zistili, že obaja poznáme jednu bezvýznamnú osôbku a pustili sme sa do maratónu „ ... a nepoznáš náhodou ... ?“  Teraz spolu chodíme. Zatiaľ síce len na cigaretku, ale aj tak to môže začať. No nie? Máme dokonca aj spoločnú obľúbenú značku. Tabakový koncert by z nás mal radosť.

A predstavte si, že to tikanie už takmer nepočujem. Držte mi teda palce. Ak nie s Rišom, tak s inou rybou v mori.