cinkrlátka

Erika sa opäť zmietala v delíriu. Úzkosť ovládala všetky jej zmysly. Viedla boj sama zo sebou. Každú sekundu ju prenasledovala myšlienka nutkavej potreby ísť si zahrať. Odhodlanie zahnať jej dotieravosť sa striedala s pocitmi odovzdanosti. No už vopred tušila, aká strana vyhrá túto vojnu. Vidina automatu, z ktorého sa valia mince, natoľko zakaždým opantala jej myseľ, že podľahla ako drobná myš lačnému hadovi.

I tentokrát „had“ vyhrala a drobunké zvieratko sa zmetalo v jeho spároch. Erika siahla na poličku, kde mala tajnú skrýš. Jediné miesto, o ktorom rodičia nevedeli. Jediné miesto, kde si mohla ukryť špinavo zarobené alebo ukradnuté peniaze. Plechovka od parfumu však tentokrát nebola tak ťažká ako obyčajne. No predsa v sebe niečo ukrývala. Štrngot mincí vyvolal vzrušenie a bolo jasné, že Erikine popoludnie bude mať opäť rovnaký scenár. Podľa váhy pokladničky posúdila, že dnešná hra nebude mať tie pravé grády. Vysypala jej obsah na písací stôl. Začala rátať a výsledkom bola suma stopäťdesiat korún. „Nič moc, ale aj tak lepšie ako dvacka.“

Obula si tenisky, navliekla mikinu a hnala sa z tretieho poschodia do krčmy, ktorá sa nachádzala asi tri minúty pešo od domu. Bolo jej úplne jedno, že zakudolené vlasy má ledabolo stiahnuté do gumky a vypadá skutočne odpudzujúco. Totiž keď stúpa po schodoch vedúcich do pohostinstva, v odraze vchodových dverí nevidí svoj obraz, ale iba svetielkujúce hrušky, čerešne a citróny.

Je vo svojom živle. Dostala sa do sveta, kde existuje len ona a parťák automat. Skutočne si dobre rozumejú, nepýta sa na nič a vzrušuje ju len za pár mizerných mincí. Preto dokázali už po piatich minútach nadviazať rozhovor na vlastnej vlnovej dĺžke. Ubehlo desať minút. Začína sa hádka. Príčina? Erika nahmatala v nohaviciach posledný drobák. Posledných desať korún. Príšerný pocit. Mať v rukách kľúčik od šťastia. Či bude práve od týchto dverí, nevie. S napätím vhadzuje kovový zázrak. Srdce búši. Teraz by to už malo vyjsť. Kvapky potu vystupujú na čelo. Keď jedna dopadne na ruku opretú o hraciu skriňu, vzápätí cinkne aj desaťkoruna na dno. Jedna, dve, tri, štyri, ….. desať sekúnd a automat nereaguje. „Ty sviňa, opäť to na mňa skúšaš. Najskôr rozdráždiš a potom necháš ležať v tom najhoršom stave. Si špinavec, hajzeľ…. ako všetko, čo v sebe nosí kúsok mužského rodu. Toľko som ti dala. Ako tým ostatným pred tebou. Starala sa o teba. Nenechala som ťa o samote. Navštívila som ťa, aj keď mi bolo nanič. Ty ma teraz takto okašľeš....?!?!“

Začala kopať do plechu. Agresivitu znásobil jeho odmietavý prístup a chlad. Teraz sa vytratila všetka vášeň.

Erika sedela ešte hodnú chvíľu pri prístroji. Zrazu ju krčmár poklepal po pleci. Nejaký zákazník chcel vyskúšať šťastie na hracom automate, preto požiadal hostinského o „odpratanie“ bezduchej osôbky.

Ťažkopádne vstala a odtackala sa k stolu, pri ktorom zrejme ešte pred chvíľou sedeli voľajakí

štamgasti. Cítila teplo stoličky a už nič viac. Len ešte väčší amok, pretože teraz nejaký úchylák znásilňoval objekt jej túžob.

Niečo ju vytrhlo zo „spánku“. Bol to príšerný rachot. Nie, skôr cengot, štrnganie – pre ňu to bol hypnotický zvuk. Zdvihla pohľad na miesto, odkiaľ k nej doľahla táto nebeská hudba. Bol to parťák výkrik. „Tomu sviniarovi, čo ho obliehal, sa podarilo vycucať všetok život, esenciu, ktorú na ňom tak milovala. On zneuctil jej modlu, pošpinil do maximálnej miery.“

Chlapík s nadšením pozberal svoju výhru. Netušil, že je to tak jednoduché. Odkráčal smerom k baru. Zrejme na jednu rundu, aby zapil úspech.

Veľmi sa však mýlil. Erika vedela, ako krutý dokáže byť tento prístroj. Vedela aj to, že si len a len ona zaslúži vo vreckách ťažkať tieto mince.

Vstala z vŕzgajúcej stoličky, pričom drgla do dopitého pohára piva, ktorý krčmár ešte nestihol odniesť. Rozbíjajúce sa sklo doznievalo v jej ušiach. Myslela si, že sa rozkričí. Mala chuť tam všetko rozkopať, polámať, zničiť. Ale veď... Celý jej svet predsa zrútil pred pár minútami tamten pribrzdený úchyl. Práve prešiel popri Erike. Poberal sa preč. Možno pochváliť sa kamarátom, iste tiež úchylným gaunerom, ktorí zneužívajú hoc aj neživé predmety neuvedomujúc si ich cenu.

Ako náhle zacítila jeho lacnú kolínsku, žiadalo sa jej vracať. Sklonila hlavu, aby si podráždené nozdry ukryla do rukáva. Na zemi zbadala sklené črepiny. Jedna z nich sa pri páde zmenila na ostrú čepeľ. Erika sa zohla, aby okúsila jej hrany vo vlastnej dlani.... tak, ako cítila hrany automatu, keď si spolu užívali pri hre.

Bol to niečo oslobodzujúce – teplá krv stekajúca po kostnatých prstoch.

Vybehla rýchlo von a ešte stihla zbadať smer, ktorým sa uberá ten sexuálny deviant...