Erika stála pred školou a lúčila sa so spolužiačkou. Koniec týždňa znamenal pre mladú krv začiatok zábavy. „Pôjdeš večer von?“, prehodila Maja pred tým, ako mala vykročiť svojou cestou domov. „Neviem. Asi nie. Doma to už síce nemôžem vydržať, ale som švorc a nemám chuť stále vypytovať od našich nejaké peniaze, keď mi to potom budú vyhadzovať na oči ešte mesiac.“
„Snáď by sa našlo niečo u teba, veď musíš mať nejaké zásoby nie?“, pokúsila sa Maja pozrieť na vec ružovejšie. „Nie, nie, čo ti šibe, odkiaľ by som mala mať peniaze ja? Veď všetko cvaknem za telefón. S Marošom si stále vypisujeme a potom ma každý mesiac oblieva pot, keď dostanem účet.“
Bože, dúfam, že som jej ešte nevravela, že účty mi platí otec.
„On ti netelefonuje? Veď si sa sťažovala, že ti vkuse vyvoláva a nedá pokoj.“
„Veď hej, ale ja neznášam telefonovanie a to hrkútanie to slúchadla... Radšej niečo sladké vyplodím do esemesky. Povedala som mu, že jednoducho nemám rada telekomunikáciu a je to ó-ká.“
„Tak, ak sa náááhodou rozhodneš inak, zavolaj mi. Ale aj tak nechápem, prečo by vaši mali byť takí ufrflaní. Veď nikam nechodíš a Maroš ťa nenechá zaplatiť ani minerálku.“
„Nerieš, je to vše komplikovanejšie. Ouki? Zatiaľ čauko moja.“
„Ahoj. A ...zavolaj“, Maja sa ešte trošku snažila úškrnom spracovať Eriku na večerno-nočné dýchanky, potom sa s mávnutím ruky otočila a nechala ju tam stáť. Erika ešte chvíľu so slzami v očiach sledovala spolužiačkinu flegmatickú chôdzu a potom sa zvrtla aj ona.
Polhodina cesty domov, opäť mám nad čím premýšľať. Myšlienky sa hrnuli jedna za druhou, takmer rovnaké ako naposledy, keď odmietla ísť s Marošom do kina alebo s Naďou na plaváreň. O čo vštko prichádza si uvedomuje len v nerušených chvíľach, keď môže byť sama so sebou. Len si predstavuje to, čoho by sa mladá baba ako ona, dvadsiatka, mohla navyvádzať. Príchody nadránom s pár promile pulzujúcimi v krvi, hromžiaci rodičia, tajné známosti a prehĺtanie cigaretového dymu, keď sa nečakane objaví otec.... To by boli jej najväčšie hriechy, pre ktoré by nesmela vyjsť na svetlo božie aspoň týždeň.
TÚÚÚÚÚúúúú, TÚÚÚÚÚúúúú, TÚÚÚÚÚúúúú, ...................
„Čo ti šibe, ty krava. Dívaj sa pred seba a nemysli na frajera. Červená znamená, že máš stáť. Koza...“, šofér Fordu stiahol okienko a odfrčal preč. Ešte pár ľudí v autách krútlo prstom po spánkoch, upierajúc zrak na Eriku, ale už aj oni o chvíľu ucvrngli.
Ten ukričaný mechanický človiečik v aute nechal Eriku chladnou, ale donútil ju pozrieť sa na stranu odkiaľ z rohu vykúkala malá blikajúca tabuľka s nápisom Jolly Joker. To bolo pre Eriku hypnotikum, ktoré ju uviedlo do spánku zvaného hráčska vášeň. Tomovi či Jerrymu by sa v tejto chvíli začali pod viečkami namiesto očných zreničiek otáčať citróny, jablká a banány. Erika pociťovala neskutočnú potrebu vhodiť kúsok kovu hocakej hodnoty do nadskakujúcej bedne. Už jej
bolo jedno, či vyhrá alebo po milióntykrát odíde "nasucho". Nemá čo by viac stratila. Svetielkujúce monštrá ju už pripravili takmer o všetko. Podvedome odmieta priateľov, rodičov, súrodencov i chlapca, ktorý nechápe, čo sa deje, ale nedokáže ju opustiť.
Načrie do vrecka v taške, či sa tam nenájdu nejaké drobné. "Do pekla, aspoň nejaká desiatka sa musí predsa nájsť. Kurnik," Erika sa nadýchla, ešte skúsila v prednom vrecku a v taške na kozmetiku. Ale ... nič. Oooch booože, veď babka mi vravela, že nejaké peniaze mi pošle na účet k narodkám." Obzrela sa po okolí hľadajúc bankomat. Za rohom je jeden. Utekala ako zmyslov zbavená, nepozerala na ľudí, ktorí v nej videli zrejmä šialenca. Zatočila doľava a narazila na Naďu. "Čauko, čo tu tak lietaš? Stalo sa niečo?!"
"Nie, čo by sa malo??"
"Neviem, včera si vravela, že nemôžeš ísť so mnou dnes po škole kúpiť ten sveter, lebo ideš za babkou do nemocnice. Tak, keď ťa tu vidím tak bezhlavo utekať, myslela som, že ..."
"Ach, á-á-áno, s babkou je všetko v poriadku, len mama ma poslala kúpiť babke nejaké ovocie."
"Vravela si, že leží v Mickiewiczovej, nie? To je dvadsať minút odtiaľto električkou."
"V škole som len pred chvíľou skončila. Mama mi volala, aby som po ceste zašla do zelovocu. Ale nemám peniaze, tak idem do bankomatu, vieš? Už nemám čas. O päť minút mi ide jedenástka. Čau zatiaľ. Zavolám ti."
Naďa už nestihla pozdraviť. Zvykla si na Erikine divné chovanie. A aj na menšie prešľapy, ako teraz, veď jedenástka odtiaľto nechodí.
Erike búšilo srdce, opäť sa kvôli svojmu klamstvu dostala do super úzkych. Bola však už pri bankomate a tak Naďa razom úplne vyšumela z hlavy.
Naťukala PIN, zvolila požadovanú sumu a .... babička nesklamala, prístroj neštrajkoval. Poslušne vypľul päťsto korún. Netrvalo vari ani desať minút a ľahký papierik sa zmenil na ťažké desiatky. V neďalekom obchodíku kedysi brigádovala, tak jej vyhoveli zamenením bankovky na drobné.
Ďalšie kroky smerovali, samozrejme, do Jolly Joker klubu. Dve hodiny uleteli ako voda a tak isto sa vyparili aj mince. Zrejme jediný spôsob ako sa kov zmení na iné skupenstvo. Nič sa však už nezmenilo. Erika nevyhrala. Aj keby predsa vyhrala, ostala by porazená. V každom prípade nad ňou vyhrá to žravé nutkanie skúsiť šťastie, ... ten neexistujúci šiesty zmysel, čo jej neustále našepkáva, že tentokrát sa to podarí.
Aj tak nejaká zmena nastala, odkedy vstúpila do baru. Teraz je už obloha tmavá. Zapadlo slnko. Erika nahodila tretiu kozmickú a upaľovala domov. Vystupovala po schodoch na tretie poschodie. Pomaly ... znova zamyslená ... sama so sebou ... nevnímajúc panelákové
pazvuky, šumy bytov. Keď automaticky strkala fialový kľúč do dverí, pocítila zvláštne stiahnutie žalúdka, v ktorom sa práve usídľoval strach.
Stisla guľu pevnejšie a silou otvorila. Vnímala každú sekundu. Všetko sa odohrávalo tak sekundovo, kvapku po kvapke by v tejto chvíli dokázala spozorovať. Zvláštne ...
Prvý obraz, ktorý sa jej naskytol vstúpiac do chodby, bola matkina uplakaná tvár, plná nepochopenia a výčitiek. Vtom vyšiel z kuchyne otec. Zrejme hneď ako začul kľúče v dverách, zamieril k nim. Podľa toho, ako sa zatváril, vstupujúca osoba sa zhodovala s tou, ktorú očakávala. A zrejme dosť dlho. Zvieral v ruke akýsi papier.
Erika zabuchla vchodové dvere a mlčky si vyzúvala tenisky. Obava z výrazu každého z rodičov jej nedovolila vysloviť čo i len pozdrav.
Pohľad automaticky uprela na predmet v jeho ruke. Čakala ... Vedela ... Cítila, že je to práve obsah listu, čo je vrytý do ich pohľadu.
"Ako si to mohla dotiahnuť až sem? Prečo si to spravila? Vieš, čo to znamená ... tento list? Vieš, čo to znamená exekúcia ...?!?! Vieš ...", nevládal dopovedať.
Áno, vedela. Vedela, čo vykonala. Erika sklonila oči po otcových slovách. Pôsobili ako kyselina v otvorenej rane, ako nôž zarytý v ľudskom tele, ktorý sa kúsok po kúsočku otáča a tá bolesť sa nedá zniesť. Otcov hlas doznieval z ďaleka. Erika bola sama vo svojom vnútri, so svojou dušou plnou lží a sebeckosti. Prebudili ju len akési vzlyky. Matka plakala, slzy sa jej hrnuli vari z poslednej škáročky srdca. To vzbudilo v dcére rovnaké pocity. Po dlhom čase, sa po Erikinom bledom líci spustila číra slaná slza. Nasledovala ju reťaz ďalších, nechcela sa pretrhnúť. Bola taká ťažká, až sa Erike podlomili kolená a ona padla na dlažbu. Vlasy jej zakrývali celú tvár. Nemohla sa pozerať na to utrpenie a spúšť, ktorá po nej ostala. Na rodičov, ktorí jej aj z ničoho dokázali dať všetko. Ona teraz to všetko naspäť premenila na nič a to nič im vracia.
Mama neprestajne vzlykala. Plač jej bral kyslík a začala mať problémy s dýchaním. Svoju hanbu Erika odložila do najzadnejšieho kúta svedomia a podišla k nej.
"Mami, prepáč, prosím .... prepáč mi. Prepáčte mi to. Prosíííím...." Rozžialila sa opäť aj ona. Otec kľakol k obom. Tiež zahodil všetok hnev a objal ženu ... i dcéru. Jeho láskavé srdce mu inak ani nedovoľovalo. S Erikiným problémom sa pokúšali bojovať aj s manželkou spoločne. Lenže ich dieťa odmietalo ich pomoc, odmietalo priznať, že ju vôbec potrebuje.
Erika sa pomaly upokojila, ale matka nie. Zrazu začala niečo nezrozumiteľne rozprávať. Otec sa odtiahol, aby porozumel jej slovám. "Čo sa deje? Čo je s vami?", vravela. Otec pozeral spýtavo na ženu, ale nereagovala. Len nechápavo pohľad opätovala.
"Katka, teraz nie je chvíľa na žarty."
"Ja, ... ja nežartujem. Vy sa tu správate ako blázni. Prečo je Erika uplakaná?"
"Mami, čo ti je?" Očami sa pokúšala matke vtisnúť prítomnosť, súvislosti. Ale nereagovala. Jej stav sa čoraz viac zhoršoval. Bolo to také rýchle. Pýtala sa na ďalšie veci. Nevedela, aký je deň, mesiac, dokonca rok. Erike sa začal pred očami rúcať svet. Pomaličky si uvedomovala, čo stráca. Mama sa jej neustále vypytovala to isté. Dvojminútové intervaly, v ktorých sa z jej úst sypali rovnaké otázky.
Otec si uvedomil, že nejde o žart. Síce nevedel, čo presne sa s jeho manželkou deje, ale nemohol predsa len tak čakať. Vzal kľúče od auta, pár ženiných vecí, ktoré by mohla u lekára potrebovať. Spolu s Erikou a nič nechápajúcou ženou v náručí zišli víťahom dolu. Nasadli do škodovky a zamierili do Mickiewiczovej nemocnice.
Erika prežívala muky, ale nebol čas na to, aby si ich veľmi pripúšťala. Bola tu jej matka, ktorej sa vytrácalo z očí všetko krásne. Cesta autom bola nadmieru skľučujúca. Erika ju držala v náručí, hladila po vlasoch, ale vypytovanie neustávalo. Bolo nesmierne bolestivé vidieť a dokonca aj počuť takúto "skazu". Jej hlas mal tvar dýky, ktorá sa zabodávala do Erikinho srdca ....
Našťastie už boli na mieste. Otec sa pokúšal zistiť na vátnici, kde má hľadať pomoc.
Všetci traja prešli viacerými chodbami, o hodinu neskôr už niesli niekoľko lekárskych spisov. Poslednou zastávkou bola lôžková časť psychitrie. Keď matka zbadala nápis na dverách, pochytil ju ešte väčší záchvat plaču, strachu ba až údesu. Jedine ten jej tak mohol zastrieť pohľad.
O chvíľu vyšiel službukonajúci lekár a prevzal nad ňou kontrolu. Držiac za ruku ju voviedol do ambulancie. Erika ostala s otcom na chodbe a usídlil sa v nej aj bolestivý pocit viny. Všetko, čo sa pred chvíľou udialo aj to, čo sa práve deje s jej matkou ... výsledok jej urpútneho dlhotrvajúceho"snaženia"... všetko ju pálilo.
Čo ak sa to už nevráti späť, čo ak sa mame už nikdy nenavráti život do očí a prítomný pohľad ... Vzala som bratom a sestre mamu, manželku tatovi ... Kvôli čomu?!?!
Kvôli mizernej kope plechu bez citu ... okrádala ma každou vhodenou mincou o zmysly, o život, o lásku, o všetko. Zlosť, čo som mala v sebe, bola zle namierená. Nespravodlivo ráňala milujúcich ľudí. Pozornosť a celú svoju dušu som venovala nesprávnemu objektu. Vášeň ... vášeň hrať ma vycucala do špiku kosti ...
Erika si ani nevšimla, že s myšlienkami, ktoré jej zrazu vyplávali z hĺbky srdca, sa opäť drali na povrch aj horúce slzy. Okrem nich cítila na svojom ramene aj otcovu dlaň, ktorá silne zvierala túto kôpku nešťastia. Ten sa aj napriek vlastnému strachu o manželku a obavám z hroziacej exekúcie snažil nájsť pre Eriku tie právé slová. Slová, ktoré by zasiahli ten jediný bod, do ktorého sa ešte so ženou netrafili ... Slová, ktoré by ju zobudili zo zlého spánku. Erika počula ich ozveny, ale cítila lásku, ktorou boli nasiaknuté.
Tento moment trval a trval a zrazu sa otvorili dvere. Vystúpil z nich lekár, za ním ona. Obaja sediaci sa postavili a očami sa pýtali na otázku, ktorá bola v nemocničnom prostredí vari už biliónkrát vyslovená: Bude v poriadku?
"Vaša manželka utrpela šok. Zrejme pod vplyvom opakujúcich sa stresových situácií a ako som sa v správe dočítal, bola vystavená aj priamemu šoku, ktorý vyvolal amnéziu ..."
Amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu, amnéziu ...
Bože, ako som mohla zájsť až tak ďaleko ...
"... Ubezpečujem vás však, že stav je len dočasný a po pár dňoch bude v poriadku."
V poriadku, v poriadku, v poriadku, v poriadkuuuuu ...
"Necháme si ju tu, upokojí sa, bude brať nejaké lieky ... Myslím, že bude stačiť päť dní, maximálne týždeň. Teraz sa s ňou rozlúčte, dostane niečo na ukľudnenie, pospí si ... Zbytočne by ste tu čakali. Myslím, že máte toho tiež už dosť." Lekár sa pousmial. Zrejme takýto hypnotický úsmev mal vždy pripravený pre rodinu a blízkych. Tým nik nenaordinoval upokojujúce pilulky, i keď by ich potrebovali rovnako. A tak aspoň vyrovnaný výraz lekára a príjemné vystupovanie zapôsobili na vystrašených ako hrnček teplého čaju.
Matka podišla k obom. Atmosféra sa javila ako vo filme, chýbala len hudba, ktorej tóny by naznačovali neistotu a predsa nádej. Erika nemohla pre slzy zaostriť. Vytiahla si zožmolenú papierovú vreckovku a utrela zopár kvapiek. Videla, že človek, čo stojí pre ňou, sa väčšmi podobá tomu, ktorého pozná. Znovu jej vyhŕkli slaničky, ako slzy volala mama, keď Erika pribehla s plačom a odretým lakťom domov.
Obe sa objali. Vzdialenosť, čo ich taký dlhý čas delila, zmizla. Každá mala v sebe jeden pól magnetu a jeho sila nedovoľovala urobiť nič iné, ako sa spojiť. Rozhovor otca s lekárom prebiehal v časopriestore mimo nich. Chlad sa zmenil na teplo, labyrint na priamu cestu, beznádej na vieru, nenávisť na lásku ...
Čaro pretli slová: "Už budeme musieť ísť. Vaša matka si musí odpočinúť."
Posledné stisnutie všetkých troch a dvere sa opäť zabuchli.
Erika pozrela na otca. On ju chytil za ruku a zišli po schodoch. Na prízemí, pri vstupných dverách stála blikajúca skrinka. Erika zalovila vo vrecku nohavíc a vytiahla pár drobných mincí. Hodila ich dovnútra, naťukala dve číslice a čakala. Po chvíli sa objavil v dolnej časti malý plastový pohárik. Vytiahla ho. Zacítila horúcu sa pariacu kávu a hneď sa aj "nadopovala" jedným dúškom z nej. Tak, teraz sa už musím zobudiť ...
Komentáre