cinkrlátka

            To boli časy! Základná škola v deväťdesiatych rokoch mala úplne iné čaro ako teraz. Nevravím, že v osemdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch to bolo horšie. Myslím, že práve naopak. Ale jednoducho základku som si v rokoch 1992 až 2001 sama odžila. Určite sme vtedy boli viac manuálne, ručne-stručne pracujúcimi deckami ako tie, čo sedia v školských laviciach teraz, z tašky im vyzváňa mobil a štrngajú eurá.

Pamätám si, ako sme v prvej triede dostávali plniace perá, keď sme dosiahli už aký-taký stupeň písania. Pani učiteľka postavila troch víťazov pred tabuľu a všetci sme tlieskali, pričom ona im odovzdávala v takejto „slávnostnej atmosfére“ vytúžené perá. Oni boli už iná klasa. Oni už mohli písať naozaj, nielen akože. Oni už boli veľkí.

Každý jeden spolužiak sníval, že sa čo najskôr ocitne tam vpredu a dostane malú bielu papierovú podlhovastú škatuľku. Musím sa priznať, že som bola tým šťastlivcom, ktorý dostal plniace pero už v prvej várke. Ja, Števo a Lenka sme boli machrami triedy. Super pocit. Po výhre Študentskej pečate na maškarnom plese ešte v škôlke, kde som musela na pódiu spievať úvodnú skladbu z Ovocníčkov, toto pero bol môj doposiaľ najväčší dosiahnutý úspech.

Plniace pero má svoje čaro. Musíte si ho pravidelne pumpičkovať atramentom, pričom zakaždým vyzeráte, akoby ste dostali týfus. Spomínam si ešte na Emila z Lonegergy, keď natrel celú svoju sestru modrým atramentom, aby si rodičia mysleli, že je smrteľne chorá. Neviem už, aký bol dôvod jeho počínania, ale dozaista, ako vlastne vždy, si to musel odskákať, lepšie povedané odsedieť vo svojej kôlničke. Ach, aj táto rozprávková klasika patrí do môjho detstva deväťdesiatych rokov.

Ale späť k plniacemu peru. Bola som taká pyšná, že som ho dostala medzi prvými, a tak som mu ostala verná ešte niekoľko ďalších rokov. Nebola som veľmi zručná v napĺňaní. Vždy som sa strašne zamazala. Preto bola hlavným rodinným plničom „plniacich“ povinností moja mama. Ale keď som už škriabala na papier s poslednými kvapkami atramentu a ona nebola naporúdzi, chopila som sa tmavomodrej tekutiny sama. Niekedy sa mi to celkom podarilo. Vtedy som bola zo seba taká nadšená, že som pero musela hneď vyskúšať. Dokonca som sa občas tak rozpísala, že som naplneným perom zaplnila aj dve strany. To sa vo mne prebudila fantázia a ja som nemohla prestať.

Jedno popoludnie som sa takýmto náhodným spôsobom pustila do písania „akože listu unesenej dcéry rodičom“. Ach a to bola chyba. Na druhý deň, keď som bola v škole, moja úzkostlivá mama tento popísaný papier objavila.

Ahoj mama, to som ja, Anička. Asi teraz nevieš, kde som a bojíš sa o mňa.

Stalo sa to takto. Keď som šla do školy, jedna teta sa ma pýtala na Dom kultúry. Nevedela som jej to vysvetliť, ale cestu som si pamätala. S pani učiteľkou sme tam chodili pravidelne na divadlo a koncerty. Teda som povedala, že ju tam zavediem. Veď si mi mama vravela, že treba ľuďom pomáhať, vraj sa mi to niekedy vráti. Nikdy som nevedela, čo tým myslíš, ale dúfala som, že teta mi možno dá sladkosť. Tak som si povedala, že asi toto je to, čo  sa mi vráti.

Keď sme s tou tetou zašli za najbližší panelák, chytila ma a v náručí preniesla do nejakého červeného auta. Bolo zaparkované na ulici, kde býva Maťa Kučerová. Vieš , moja spolužiačka. Vo vnútri auta boli ďalší dvaja ujovia. Ten za volantom naštartoval a strašne rýchlo šoféroval niekde preč. Mne zaviazala tá teta oči, takže som nevidela, kam ideme.

Teraz som v takom dome. Je tu ona aj tí ujovia. Ujovia ma zobrali už aj do obchodu, aby som si kúpila sladkosti, aké chcem. Tak som si vybrala Koko, Kukuruku a žuvačky. Tá pani teta chodí pravidelne do fitness centra cvičiť. Raz ma tam aj zobrala, ale už viackrát nie.

Teraz mi nakázala napísať tento list. Vraj ti ho pošle, aby si sa nebála. Ale aj ona ti tam chce niečo pripísať. Hovorila, že niečo o peniazoch. Podľa mňa chce, aby ste jej poslali peniaze za tie sladkosti, čo mi kúpili. Vidíš a si mi hovorila, že pomoc ľuďom sa mi vráti a aj to Koko, Kukuruku a Pedro žuvačky musíme zaplatiť.

Dobre, tak ja už musím končiť. Idem s tou tetou zase do fitka. Ona ho tak volá a sa mi to páči. Pozdrav tatu, babku, Veroniku, Michala a Radka.

Ahooooooj.

Človek, ktorý sa neskutočným spôsobom bojí o svoje deti a nájde takýto list s rukopisom jedného z nich, nerozmýšľa racionálne. Hneď samozrejme myslí na tú najhoršiu variantu, i keď po zvážení si objektívnych faktov by dospel k úplne inému záveru. Lenže moja mama konala okamžite. Nedala priestor zdravému rozumu. Adrenalín jej zrejme stúpol do závratných výšin a zakalil jej myslenie. V šoku volala otcovi do práce. Sotva dokázala vykoktať, čo sa deje. Nestihol sa na nič ani spýtať a už skladala telefón. Ďalšie telefónne číslo 158. A už bola pohroma dokonaná. Mama vyrozprávala situáciu pánovi poručíkovi neviem akému a to isté zopakovala už na policajnej stanici, ale už aj do zápisnice s jej podpisom. Uplakanú ju v hroznom stave doviezol nejaký zelenáč domov. Keďže videl, v akom šoku je, zašiel s ňou až k vchodovým dverám. Mama sa nevedela od rozrušenia trafiť do kľúčovej dierky a tak asi minútu šramotila pri dverách. Vtom dorazil z práce aj otec. Našiel tam manželku v prítomnosti policajta, ako sa urputne snaží odomknúť.

Medzitým, ako sa toto všetko dialo, ja som sa spokojne vrátila zo školy. Prezliekla som sa a naobedovala. Potom som zapla telku. Každú stredu o tretej dávali Arabelu a ja som tak strašne túžila po tom jej prsteni ...

Zrazu som začula z chodby nejaké podivné zvuky. Šla som sa tam teda pozrieť. Vtedy sa už dvere otvárali a od prahu na mňa civela mama, tato a policajt v zelenej uniforme.