cinkrlátka

Náhoda je blbec. Každý človek mohol zistiť na vlastnej koži, že nepredvídateľné situácie nám neustále križujú životné cesty. Ja nielenže poznám pocit vyplašenej vodičky, ktorej zrazu na červenú do protismeru vyletí metalízová Náhoda, ale zároveň môžem s úplnou istotou skonštatovať, že náhoda je na tej mojej autostráde akýmsi stopárom, ktorý sa aj napriek verejnému zákazu rozptyľovať „šoférov“ neustále moce pod kolesá rýchlo ubiehajúceho času.

Začalo to už v škole. Keď sa napríklad naša chemikárka s prezývkou Lochnesa rozhodla znenazdajky prevetrať vedomosti svojích žiakov neohláseným skúšaním, netuším akým „šťastím“ si do svojich úst vzala práve moje meno. „Katarína Sviteková, k tabuli!“ Lochnesa, ako sme postrach za katedrou prezývali pre jej endemitný zjav, vedela vždy v najnepravejšej chvíli rozhodiť svoje chápadlá nasiaknuté kyselinou sírovou, aby do mozgu nevinného lenivého študenta vypálila svojou kyslosťou jediný odkaz, ktorý bolo možné odniesť si z hodín chémie – Nenávidím chémiu!!!

Tak som aspoň zistila, že zo mňa nebude nositeľka Nobelovej ceny za hocaký prínos do oblasti vedy. Moja existenčná kríza netrvala veľmi dlho, pretože práve na jej vrchole som sa stala obeťou malej dopravnej príhody-nehody-náhody, zas a opäť prechádzajúcej na červenú. No tento krát doslova. Chlapík na vedľajšej ceste sa totiž zjavne niekam ponáhľal a šliapnutím na plyn jasne vyjadril, že nádej umiera posledná a stále to ešte môže stihnúť. Keďže šlo o, prirodzene, najdôležitejšiu vec v danej chvíli, má právo rešpektovať iba pravidlá napísané vo svojom diári.

Aby sa moja kapota nestala jazdnou dráhou Škodovky 105, musela som tiež zrýchliť. Ako čerstvá, ešte nie síce úplne vodivá vodička, som vedela, že toto správania asi nebude v súlade s obsahom pravidiel cestnej premávky. I keď som deviatu kapitolu tejto „vedecko-fantastickej“ literatúry nečítala, pretože ju predtým spracovala žalúdočná kyselina mojej fenky, poznala som, že chlapík v aute je debil.

Neštandardná situácia si vyžiadala neštandardnú reakciu. Vyletela som z vozidla ako index vysokoškoláka po promócii a začalo sa predstavenie. Ten hlupák, čo to všetko spôsobil, sa ma navyše pokúšal upokojiť so slovami typu: Upokojte sa. Nerobte tu zbytočne cirkus.

Primiešal do toho ospravedlnenie, no to ma ešte viac popudilo. Možno som reagovala príliš prudko, ale vodičák som mala len v skúšobnej lehote a nemienila som riskovať akékoľvek problémy. Navyše po dopravnej nehode by mi ho nepomohli predĺžiť asi ani rastové hormóny.

Za celým výstupom som urobila krásnu bodku. Odkvecla som na zem ako zrelá ringlota. O desať minút som bola opäť pri zmysloch, schopná vnímať súvislosti. Akoby asi Steelová popísala túto situáciu? Niečo ma ťahalo z mrákot von. Preč z čiernoty a strachu prameniaceho z nevedomosti, kde sa moje bezvládne telo práve teraz nachádza. Kiežby to bol Johny. Kiežby bol on tým nadprirodzeným putom, čo ma zväzuje s realitou a snáď i vytiahne z mdlôb. Ten vie, ako upokojiť moje, od desu, sa trasúce prsty a silne tlčúce srdce. Moje oči sa pomaly otvárali a sen sa stal … výplodom fantázie – v mojom prípade. Na mňa po prebudení pozerala len tvrdá realita - pán v najlepších rokoch …. svojej, tipujem, sedemdesiatky. Predtým ako ma ovládla moja hysterická polovička a ja som na zemi prezentovala svoje presvedčenie nosiť výhradne tango nohavičky, som si ani neuvedomila, že nadávam o dosť staršiemu človeku. Prebehlo mi hlavou – čo ak práve dostal nejaký kŕč alebo bol v tej chvíli inak zdravotne indisponovaný. Výčitky, výčitky a ešte raz výčitky. O chvíľu ich však vystriedali otázniky. Kde to som? S kým mám vlastne tú česť a prečo tu ešte stále ležím? Pudovom som skontrolovala pohyblivosť končatín. V prípade nutného úteku by sa mi celkom zišli. „Ól iz ou ke“j by povedala moja , 21.storočím pohltená, babička.

„Nedáte si kávu? Alebo čaj?“ Usúdila som, že ak by aj tento pán mal nejaké kriminálne úmysly, som rada, že má tak príjemný hlas. Potom som znova upadla do mrákot.

„Odpadli ste asi z vyčerpania a psychického vypätia, ...“ No super, pomyslela som si. Nakoniec zo mňa urobí prípad pre Bytčicu. „... tak som Vás radšej zobral k sebe domov. Je len asi sto metrov od toho miesta. Chcem sa vám ešte raz ospravedlniť.“ Čože?! K nemu domov?! Teraz som si zrazu nebola až taká istá tým, že mi stačí len jeho príjemný hlas.

Bolela ma hlava a mysľou mi blúdili iba ďalšie sarkastické poznámky, ktorými som mu v duchu odpovedala na jeho prejavy ľútosti. Nevládala som nič povedať, ani urobiť. Len som zarážala nad absurdnosťou celého prípadu. Nakoniec som zozbierala svoje otrasenie, znechutenie, únavu a túžbu ísť domov do svojej postele a postavila sa z gauča. Mávnutím ruky a neidentifikovateľným gestom som dala najavo, že nemám práve najvhodnejšiu náladu na zdvorilostné rozhovory. Neznámy sa niečo spýtal, no ja som už neregistrovala. Len o päť minút ma posadil do taxíka. Adresu som mu asi povedala ja, ale kedy – to fakt netuším. Do rúk mi strčil akýsi papier. Zachytila som slová „pozvánka“ a „bol by som naozaj rád, keby...“

Doma som zakotvila hneď v posteľnej bielizni a spala asi tri roky. Deň bol už stratený, ale cítila som sa lepšie. Za pár dní som si už ani nespomenula na nepríjemný incident. Len keď som prehľadávala tašku, pátrajúc po mobile, objavila som papierik s nápisom Pozvánka. Tá bola doplnená i fotografiou umelca, ktorý touto formou oznamoval, že usporadúva výstavu svojich fotografií z ciest po Indii..

„Juj, veď to je ten chlapík. Aj som si myslela, že ho odniekiaľ poznám.“ Nepovedala by som, že je fotograf. (Teda nechcem tým povedať, že fotografi majú jedinú podobu identity, a preto ich človek hneď spozná, ale jednoducho tento pánko bol taký ... Aaaaa, vlastne si ani nepamätám, aký bol.) Skôr som si však myslela, že je to otec nejakej stár, ktorého som videla na niektorej titulke alebo zaslúžilý herec z konca minulého storočia..

Nič však nemenilo na skutočnosti, že som pozvaná na výstavu známehoumeleckého fotografa Gregora Morvaya a musím si rýchlosťou svetla zohnať na seba niečo pekné a snáď trošku snobské, pretože dátum na pozvánke bol totožný s tým dnešným.

Zmysel hostí pre autosugesciu svojej dokonalosti a odborný ráz tohto stretnutia vo mne vyvolali do istej miery sklamanie. Myslela som si, že tvorivé duše sú i citlivé duše. Popísať túto smotánku by dokázal Gogoľ, pretože nuda tam bola naozaj ako na funuse.

Predierala som sa v šepkajúcich hlúčikoch a snažila som sa predísť akejkoľvek zrážke s komunikáciou. Tá by bola možno pre mňa aj smrteľná. Pamätám si, ako som si raz na čete písala s jedným ornitológom. Mala som dojem, že jediný vták, ktorého neskúma, je ten jeho v nohaviciach. A tak som sa s týmto pánom zavtákovaným rozlúčila po dvoch večeroch, hneď ako ma začal volať latinským názvom kolibríka čmeliakového. Vraj „Ty môj Chaetocercus bombus.“ V tom momente som vypínala počítač a šla si kuknúť Sex v meste. Moja záchranná brzda, keď potrebujem dávku sexuálneho podtónu a trocha feminizmu.

No ale aby som sa vrátila ku smotánke, ktorej smotanovosť sadala na hladinu mojej trpezlivosti a ja som už vymýšľala, ako sa odtiaľto vyparím. Och, prečo som sa ulakomila na lístky zadarmo. Som ja ale ťava.

Jednoducho nuda. O dva metre zase nuda. A o tri kroky napravo zase nuda. Ale táto nuda bola ako na nudapláži. Skoro mi bielka z očných jamôk vypadli. Srdce sa mi zastavilo. Nohy podlomili a tam stál on. Pán môjho srdca. Ten, ktorého si môj osud vyvolil už pri prvom stretnutí. Takto by to bolo v „steelovke“. Ale tu sa naskytoval iný prípad. Na stene visela fotografia asi meter krát meter. A na nej JA. Ja, ležiaca, spiaca. Ako Svěrákov Cimrman. A k tomu všetkému sa družila aj moja nahota. Nevedela som, ako sa tváriť. Nedokázala som sa ani pohnúť, i keď najradšej by som sa rýchlosťou kolibríka čmeliakového odkrágľovala do najbližšej diery.

Zozadu doliehal ku mne známy-neznámy hlas. Bol to Gregor Morvay, ktorý ku mne pomaly pristupoval a vítal ma na svojej vernisáži. Vraj mi ďakuje, že som prijala pozvanie a ako ospravedlnenie za situáciu, ktorú prednedávnom spôsobil, mi chce darovať fotografiu, ktorú „si dovolil vyhotoviť, kým som v mrákotách ležala u neho na byte.“ Ja som samozrejme nedokázala pochopiť hneď v prvom momente dané súvislosti, ale ako pokračoval vo svojom prejave, dochádzalo mi. „Dúfam, že sa na mňa nehneváte. Ľudská nahota je veľmi prirodzená vec. Fotografujem akty a myslím si, že na svete neexistuje nič krajšie ako nahé, čisté, nedotknuté ľudské telo. Keď som vás  videl ležať u mňa doma takú bezvládnu a uvedomil som si, že za všetko môžem ja, tak som sa vám chcel nejako odvďačiť. No a myslím, že som našiel celkom vhodný spôsob. Verím, že to oceníte a odpustíte mi to, čo sa stalo.“

Neverila som vlastným ušiam, očiam a o chvíľu ani nohám. Vtedy som sa opäť sklátila na zem, ale pud sebazáchovy mi nedal zotrvať na parketách dlho. Veď čo ak sa bude zase cítiť previnilo, schmatne foťák a ako ospravedlnenie si ma znova cvakne v tom krásnom, nahom, čistom a nedotknuteľnom stave.

„Vystúpila som zo seba“ v akosi tranze, strhla fotografiu zo steny a utekala s ňou preč. Odvtedy som Gregora Morvaya videla len v markízackej Smotánke. Veď kde aj inde ... Aj to som hneď prepla, lebo sa mi robilo mdlo.