cinkrlátka

Cink ... cink ... zacinkať si v rytme jazzu – uhahahaa. Skvelý song mi znie z iPodu. Och Bože, teraz som si spomenula na toho z jazz baru. Áno, strela som ho v jednom bratislavskom jazz bare-re-re LoveJazz. Ten koštoval takú stovku báb. Hmmm, kvalitka. Máme s kamoškou premyslený cifrový systém, ktorý sa snažíme odhadnúť čo najnajlepšie chlapa. Koštovať znamená dať, dať znamená mať a mať znamená súložiť.

Mr. Neznámi teda koštoval podľa prvotných predpokladov minimálne stofku, ako hovorila Karmen - moja kamka, kamoška, spriaznená to duša, chodiaca v neskorých nočných alebo skorých ranných hodinách.

Stovka je fajn číslo – akurát vhodné na dnešný večer, vravela som si. Hej, deň pred tým som mala desinu. Nemala som totiž chuť na žiadneho mača. Potrebovala som komunikovať, sťažovať sa, plakať, kričať a v v pravej chvíli sa odpratať domov. Preto som potrebovala desinu – teda milého, počúvajúceho, nie práve krásavca, pri ktorom mi nebude ľúto, ak sa pripijem vodkou a bude ma vidieť vracať na wecku.

Takže potrebovala som desiatku a aj som ju mala. Severín, tak sa volal. Vážne, Bože, to sú spomienky. Keď sa mi predstavil, tiež som na neho chvíľu kukala a čakala som, že povie – nie ty koza, žartujem, som Johny, Peter, Tibor alebo čo ja viem, aké meno. Nuž ale žiadna oprava, žiaden žart sa nekonal. Aj tak to bolo fajn. Severín ... takého som ešte nestretla. Ale musím sa priznať spočiatku som vždy pri vyslovení jeho mena mala na mále, aby som sa nezačala uchechtávať. A navyše som nemohla prísť na to, akou skratkou Severína volať. Sevy. Hmm ... nie. Sever? Sev. Se? Nuž nič. Neprišla som veru na žiadnu skratku. Tak som sa musela pasovať s tými jeho tromi slabikami. Postupom času to bolo už aj tak jedno. Pri štvrtej vodke som ho začala volať Juh. Štyri vodky rovná sa jedna slabika. Nič lepšie ako Juh som nemohla ani vykumštiť. Ach, Juh, smer Juh. Zistila som, že pozeral tento seriál o mužnom stelesnení zákona. Čo vravím, typická desiatka, keď kukal aj Smer Juh.

Všetko možné sme načali. Okrem vodky a kubánskeho rumu aj sex v trojke, trápne výroky našich rodičov ... a nakoniec i podstatu včerajšieho večera ... môjho čerstvo bývalého frajera. AAaaAA. Adrenalín. Ten stúpal pri každom jednom slovíčku na tému Ľuboš. Nenormálny to bol kus. Keď som ho prvýkrát zbadala, to bola hotová dvestovka. Totálne ma prepadol vírus „všetokrozumdokontajnera“. Bolo to skvelé ... Nemala som slov. Milovala som ho, niekedy nenávidela. Kričala som, šepkala. Hladila i hrýzla ho. V čom bol teda problém? Nuž, nedávno som sa dozvedela, že v priebehu nášho ročného vzťahu sa dvestovka zmenila minimálne na tisícku. Tak som si povedala – on ťa v matike neporazí ... musíš dať vyššie číslo. No a na to ho už nepotrebujem. Tak teda koniec. Och Bože, Juh tu sedí. Málom som na neho zabudla. Ticho sedí. Nič nevraví. Pozerá, ako sa snažím zaostriť na terč, ktorý visí na stene oproti. Hľadím na číslo tisíc. Kurva. Otriasla som sa. Pretrela oči a otočila pohľad na Juh. Zrazu som zacítila silnú potrebu použiť miestnu toaletu. Ale veľmi urgentnú. „Juhuhuh, počúvaj, musím ísť ciken. Budeš tu na mňa čaken?“ Juh prikývol, samozrejme smerom na juh. Odcupitala som. Kurnik šopa. Na dverách sa skvie nápis –KĽÚČE OD TOALETY SÚ ZA BAROM. Śprintom k baru, moja tradičná voľná disciplína. Už ich mám, odomykám. O pár sekúnd mám na tvári blaženosť. Odvodnila som svoje spité telo. Kuknem do zrkadla. Fúúúha. Blbé. Chudák Juh. Ten musí byť už minimálne hodinu na odchode. Zasmiala som sa. Nech si to pekne vyžerie. Za všetkých chlapov. Nebudeme pri nich sedieť vyčačkované ako katalógové mačky, so sexi pohľadmi. Tu ma má ... skutočnú ženu ... omámenú vodkou – pomstou z Ruska. Už zamykám, keď vtom stojí pri mne. Juh, samozrejme. V takomto stave by sa ku mne asi nik iný nepriznal. „Počúvaj, kočka (nevhodnejšie oslovenie si asi v tejto situácií ani nemohol vybrať), požičaj mi tie kľúče.“ Ja som naňho pozrela, zdvihla kľuč s dreveným príveskom a zahompáľala pred jeho očami: „To je dámsky, Juh. Musíš ísť za bar. Tam ti dajú ten ... ten tvoj ... no ... otvarák dverový ...“ Nevedela som si zrazu do úst vopchať slovo kľúč. „Vieš, ale ja chcem práveže tento od dámskych.“ Nevedela som, či si zo mňa robí prdel. Ale Juh držal kamennú tvár. Tak ako pri predstavovaní. „Na čo ti bude?“ Juh sa nesral: „Chcem si ísť vziať z koša nejaké ženské vložky.“ AaAaAAaaaaaaaaaaaa (kričala som v duchu). Oblial ma pot. Vystriezvela som. Moje ústa naznačovali, že minimálne hodinu už nebudú nič naznačovať. A určite ani piť. Juh sa na mňa pozeral štýlom – „tak čo dáš mi ich, či nie? Si hluchá? Pohni sa, rozhýb papuľku.“ Už som sa smerom na Juh nemohla ďalej pozerať ... vybehla som z tej mizernej chodbičky, vzala kabelku a rýchlo odletela z toho fetišom zasraného podniku. Kľúč som samozrejme nevrátila. A už ani ja som sa nikdy do toho podniku nevrátila. A prestala som aj používať vložky. Predsa nemôžem riskovať, že .... čo i len predstavu, že ... odletí do teplých krajín, na Juh.